Prof. Milan Stanislav Ďurica SDB, kňaz, historik, univerzitný profesor, oslavuje 95 rokov života (13. augusta). Počas môjho štúdia na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohoslosloveckej fakulte v Bratislave[1] som sa o našom vzácnom jubilantovi prof. Milanovi S. Ďuricovi prvýkrát dozvedel od svojho spolužiaka Ladislava Franca niekedy v roku 1962. Cez prázdniny sme navštívili jeho rodičov v Krivanoch. Po milom prijatí a vzájomnom predstavení sme sa dopočuli, že títo nábožní rodičia ako Boží dar prijali a vychovali jedenásť detí – šesť chlapcov a päť dievčat.
Azda v duchu inšpirácie Božieho slova si prvorodený Milan Stanislav vyvolil duchovné povolanie, istotne odprevádzaný skrytými modlitbami rodičov.[2] Mnohé rodiny v minulosti mali túžobné želanie, aby si z ich detí milosrdný a láskavý Boh vyvolil aspoň jedno – buď chlapca, ktorý by sa vydal na kňazskú dráhu, alebo dievča, ktoré by vstúpilo do kláštora – , aby sa oddali zasvätenému životu. Tak to bolo aj v rodine nášho jubilanta Milana, kde prežívaná viera v Boha bola najväčšie bohatstvo a slúžiť mu v zasvätenom živote pokladali za mimoriadne veľkú milosť. Toto ich pium desiderium bolo vypočuté. V roku 1943 Milan Stanislav ako 18-ročný vstúpil do rehole saleziánov v Hronskom Beňadiku. Po maturite v roku 1947 ho predstavení ako mimoriadne nadaného študenta vyslali na štúdiá do Turína.
Po známej barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 však už boli na Slovensku rehole zakázané a rehoľníci sústreďovaní do táborov a po fingovaných súdoch, krutých vyšetrovaniach a mučeniach boli mnohí odsúdení do dlhoročného ťažkého väzenia.[3] Po skončení štúdia na Pápežskej saleziánskej univerzite sa teda už Milan Stanislav nemohol vrátiť na Slovensko. V Turíne bol 1. júla 1956 vysvätený za kňaza.[4]
Aké radostné bolo moje prekvapenie, keď som ako odpoveď na pozvanie na moju primičnú svätú omšu v roku 1966 (hoci som vedel, že na tú slávnosť nebude môcť prísť) dostal od neho vreckové liturgické Directorium (v taliančine) a oxeroxovanú jednu z jeho štúdií (v slovenčine). Prvý raz som sa s ním osobne stretol v roku 1969 v Monteortone, blízko termálnych kúpeľov Abano Terme, kde bol profesorom morálnej teológie na tamojšej Bohosloveckej fakulte Pápežskej saleziánskej univerzity. Prednášal bohoslovcom pripravujúcim sa na kňazstvo a popritom ešte vykonával mnohé akademické úlohy. Po milom prijatí a veľkorysom pohostení sme uňho strávili niekoľko hodín s mojimi spolubratmi Jarkom Pechom, na ktorého škode octavii sme cestovali do Ríma, a s Jankom Klimom. Pozorne sme počúvali, akú úžasnú prácu tu odvádzajú naši rodáci zo Slovenska! V zahraničí, tam kam išli študovať, no domov sa už nemohli vrátiť, lebo doma na nich čakalo kruté a nespravodlivé vyšetrovanie a väzenie. Bola aj ďalšia skupina exulantov, ktorým sa podarilo ujsť z domova, aby unikli koncentračným táborom a žalárom. Zostali za hranicami, lebo na Slovensku ich označili za nepriateľov nového komunistického režimu…
S radostným napätím sme počúvali jeho rozprávanie, že od roku 1963 pôsobí na Štátnej univerzite v Padove ako profesor politických a ústavných dejín východnej Európy a je aj vedúcim katedry slovenského a českého jazyka a literatúry na filozofickej fakulte tamojšej univerzity, kde bol spolupracovníkom talianskeho slavistu univ. prof. Artura Croniu (1896 – 1967), jedného z priekopníkov slavistických štúdií v Taliansku. Po Croniovej predčasnej smrti prevzal vedenie katedry a pokračoval v jeho diele. Na univerzite pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1997. Do Padovy prichádzali na univerzitu študovať aj záujemcovia zo Slovenska, lebo sa dozvedeli o pozoruhodne kvalitnom odbornom vedení. Mnohé témy prác týchto študentov sa týkali Slovenska a slovenských dejín, väčšina z ich prác vyšla tlačou – buď ako samostatné štúdie, alebo ako príspevky v odborných časopisoch.
Prof. Milan S. Ďurica bol spoluzakladateľom Slovenského ústavu v Ríme, ustanovizne slovenských kultúrnych, najmä vedeckých pracovníkov v zahraničí, a tiež osnovateľom Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov (ÚSKI), ktorého bol dlhé roky generálnym tajomníkom. Spomínam si, aká to bola pre mňa česť, keď ma v roku 1990 osobne poveril, aby som jeho pozdravný list prečítal na obnovujúcej schôdzi ÚSKI v Stupave.
V časoch totality sme s prof. Milanom S. Ďuricom komunikovali len prostredníctvom niekoľkých listov. Po páde železnej opony a po otvorení hraníc začali na Slovensko prichádzať mnohí emigranti. Takmer sme nemohli uveriť vlastným ušiam a očiam, keď sme videli v televízii koncelebrovať a kázať na polnočnej svätej omši v Trnave otca biskupa Pavla Hnilicu, ktorého do tých čias štátni predstavitelia hodnotili ako úhlavného nepriateľa zriadenia, pretože za čias totality pravdivo v Ríme informoval o ťažkom postavení Cirkvi na Slovensku pápeža Pia XII.,[5] potom Pavla VI. i biskupov počas Druhého vatikánskeho koncilu a ďalších o prenasledovaní kresťanov na Slovensku.[6] Predstavitelia štátu mu nedovolili prísť ani na pohreb vlastnej matky, hoci už bol na colnici v Bratislave! Otec biskup Pavol Hnilica tento ťažký údel prijal, aj keď s bolesťou, modlil sa za svojich nepriateľov[7] a nabádal k tomu aj svojich príbuzných a známych. Po páde komunizmu prichádzali z vyhnanstva v exile mnohí, ktorí túžili po svojom rodnom domove. A tak po dvadsiatich rokoch sme sa so svojím vzácnym vzdialeným príbuzným, prof. Milanom S. Ďuricom, už smeli stretnúť tu doma, na Slovensku.
Druhý raz sme sa osobne stretli až koncom roka 1989 na rímskokatolíckej fare v Martine-Vrútkach, kde som ho s radosťou pozval, lebo mnohí chceli počuť, aký život žili naši exulanti a emigranti v zahraničí a ako prežívali odlúčenie od domova. Prof. Milan S. Ďurica vtedy početnej skupine veriacich opísal život v emigrácii. Rozhovoril sa o kultúrno-náboženských otázkach a v živej diskusii odpovedal na početné otázky prítomných, ktorí si na toto stretnutie dosiaľ milo spomínajú.
Potom sme sa stretli v roku 1990 na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte ¶v Bratislave. Biskup Ján Sokol, od januára 1990 kancelár Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty, požiadal vtedajšieho otca kardinála Jána Chryzostoma Korca, aby ako rektor prevzal vedenie nášho Kňazského seminára vo vtedajších pohnutých a dynamických časoch a ja som bol prijatý a vymenovaný za prorektora. Bolo pre mňa doslova sviatkom, keď prof. Milan S. Ďurica jedného dňa zaklopal na dvere Kňazského seminára v Bratislave a spýtal sa, či môže zaparkovať auto v našom dvore. Bolo to neuveriteľne milé stretnutie! Po srdečnom zvítaní sme si mali veľa čo porozprávať. Bol som rád, že tento vzácny kňaz salezián mohol v našom Kňazskom seminári Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty zotrvať istý čas, pokým chodil študovať do Slovenského národného archívu.
Jeho veľmi rozsiahla vedeckovýskumná činnosť bývala vždy zaujímavou témou diskusie. (Za roky 1945 – 1995 ju spracoval Jozef M. Rydlo, ktorý ju publikoval v jubilejnom zborníku na počesť Milana S. Ďuricu Studi in onore di Milan S. Ďurica[8].) Za uplynulých dvadsať rokov sa počet jeho článkov, statí, rozpráv a kníh značne rozrástol. Štúdie a monografie zo slovenskej histórie písal na podklade tajných dokumentov uložených v nemeckých archívoch, ku ktorým mal ako bádateľ povolený prístup. Keďže Milan S. Ďurica je pracovitý a precízny človek, potreboval pre svoju dôkladnú vedeckovýskumnú činnosť v záujme objektívnej historickej pravdy týkajúcej sa nielen Európy, ale aj celých ľudských dejín, používať aj slovenské pramene. Po návrate na Slovensko tak celé dni študoval v Slovenskom národnom archíve v Bratislave, neďaleko ktorého si napokon našiel byt.
Prof. Dr. Milan S. Ďurica ako veriaci človek, historik a kňaz vykonáva aj vedeckovýskumnú a publikačnú činnosť sub specie æternitatis – pod zorným uhlom večnosti. V plnej miere si je vedomý toho, že činy každého človeka (aj národov!) budú raz zhodnotené najspravodlivejším Sudcom podľa prirodzeného poriadku promulgovaného v Dekalógu[9] a tiež v interpretácii Reči na vrchu.[10] Činy každého z nás budú hodnotené podľa kritérií spravodlivého Sudcu tak v každodennom živote, ako aj v hodine individuálnej smrti a posledného súdu: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: «Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.» Vtedy mu spravodliví povedia: «Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?» Kráľ im odpovie: «Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.»[11] Potom povie aj tým, čo budú zľava: «Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.» Vtedy mu aj oni povedia: «Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení, a neposlúžili sme ti?» Vtedy im on odpovie: «Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.» A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“[12]
O publikácie prof. Milana S. Ďuricu je veľký záujem. Napríklad jeho monografia Dejiny Slovenska a Slovákov[13] vyšla v piatich vydaniach, jeho životopisný náčrt prvého prezidenta Slovenskej republiky Jozef Tiso 1887 – 1947[14] vyšiel dosiaľ v štyroch dopĺňaných vydaniach. Tento nevídaný záujem je jedinečná príležitosť na vedenie dialógu s historikmi, ktorí k jeho dielam zastávajú kritický alebo odmietavý postoj. Ak ľudia spoločne a s úprimným záujmom hľadajú objektívnu pravdu,[15] najmä v komplikovaných, niekedy takmer ľudsky neriešiteľných otázkach, vždy sa im tú pravdu po čase naozaj úprimného a objektívneho hľadania aj podarí nájsť. A môže sa stať, ba stáva sa, že popritom prídu ešte na nové a lepšie riešenia, a tak toto hľadanie posunie stav hľadanej veci či hľadaného javu z pozície zdanlivo neriešiteľných otázok zasa o kúsok ďalej. Bližšie k pravde.
V tomto duchu som aj sám zažil priam historickú udalosť. Z iniciatívy Spoločnosti Ladislava Hanusa sa v aule u saleziánov uskutočnil veľmi vzácny verejný rozhovor s dvoma renomovanými historikmi: prof. Milanom S. Ďuricom a Dr. Ivanom Kamencom, ktorí predstavili svoj dlhodobý výskum širokému odbornému publiku. V preplnenej aule potom obaja odpovedali na otázky prítomných. Pokladal som túto udalosť za ekumenickú a medzináboženskú formu dialógu a hľadania objektívnej pravdy najmä v súvislosti s obrovskými krivdami a zločinmi, ktoré sa udiali z rozhodnutia vtedajšieho nacistického vodcu tretej ríše Adolfa Hitlera. To rozhodnutie sa týkalo vyhladzovania židovského národa, našich starších bratov a sestier, na ktorého Sväté knihy – Bibliu nadväzujeme. Bol to príklad vážnej výmeny náhľadov v medziach kultúrneho i náboženského dialógu a hľadania objektívnej pravdy v duchu Druhého vatikánskeho koncilu vrátane deklarácie NOSTRA AETATE[16]. Viacerí prítomní – predstavitelia mnohých vedeckých odborov – po skončení gratulovali obom prednášateľom. Neskôr sme si na to radi spomínali v nádeji, že sa v týchto vážnych dialógoch na podobné témy bude pokračovať… S odstupom času sa aj prof. Milan S. Ďurica k dialógu s Dr. Ivanom Kamencom vyjadril slovami: „Aj ja som si z toho vzácneho verejného rozhovoru zachoval ten najsľubnejší dojem.“
Prof. Milanovi S. Ďuricovi želáme do ďalších rokov veľa požehnania na tele i na duši, aby svedectvo jeho celoživotného vedeckého výskumu slovenských dejín bolo podnetom na úprimný dialóg a poučenie z histórie, aby sa tak každý človek stvorený na Boží obraz mohol svojím životom pričiniť o krajší svet.
Ján Ďurica, SJ
[1] Anton Bagin a kol.: Facultas Theologica ss. Cyrilli et Methodii Bratislavae 1936 – 1986. Bratislava : Cirkevné nakladateľstvo; Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1986. 128 s. Pozri aj Jozef Haľko – Emília Hrabovec (eds.): 75 rokov Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave. Bratislava : Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta UK, [2011]. 118 s. Pozri aj Emília Hrabovec (ed.): Katolícka bohoslovecká fakulta v Bratislave 1936 – 1989. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2011. 240 s.; Emília Hrabovec: Dlhá cesta k Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Bratislava : Rímskokatolícka bohoslovecká fakulta UK, 2008. 73 s.
[2] Porov. Ex 13, 1; Jeruzalemská Biblia Ex 13, 11+; Lk 2, 22-24. Sväté písmo : Jeruzalemská Biblia. Prel. Anton Botek. Ed. Ján Ďurica. 3., oprav. vyd. Trnava : Dobrá kniha, 2014. 2558 s. ISBN 978-80-7141-839-9. Pozri aj ďalšie vydania 2015 – 2020.
[3] Porov. Ladislav Csontos SJ: Verejne aj utajene : jezuiti na Slovensku v rokoch 1919 až 2014. Olomouc :
Nakladateľstvo Centra Aletti Refugium Velehrad-Roma, 2016. 336 s. ISBN 978-80-7412-227-9
[4] Porov. František Vnuk: Zdravica k deväťdesiatke prof. Milana Stanislava Ďuricu. In: Kultúra, roč. 18, 24. 6. 2015, č. 13, s. 3.
[5] A. Michel [Pavol Mária Hnilica]: Náboženské problémy v krajine ovládanej komunistami. Preložil a poznámkami doplnil František Vnuk. Trnava : Dobrá kniha, 2006. 132 s. ISBN 80-7141-520-0. [Preklad z anglického autorizovaného vydania z roku 1954.]
[6] Porov. Emília Hrabovec: Umlčaná Cirkev a pápežská diplomacia 1945 – 1965. Città del Vaticano : Libreria Editrice Vaticana, 2018, s. 298-303.
[7] Porov. Mt 5,43-48; Lk 6,27n.
[8] Jozef M. Rydlo (ed.): Studi in onore di Milan S. Ďurica. Roma : Slovenský ústav; Bratislava : Univerzitná knižnica, 1995. IV, 740 s. [Acta academica slovaca, 50.] ISBN 80-85170-20-5
[9] Ex 20, 1-17.
[10] Mt 5-7. Sväté písmo : Jeruzalemská Biblia. Prel. Anton Botek. Ed. Ján Ďurica. 9., rev. a oprav. vyd. Trnava : Dobrá kniha, 2020.
[11] Sväté písmo Starého i Nového zákona. Rím : Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, 1995; Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1996 – 2020.
[12] Mt 25, 31-46, tamže.
[13] Milan S. Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Bratislava : LÚČ, 2013. 930 s. ISBN 978-80-7114-888-3
[14] Milan S. Ďurica: Jozef Tiso : 1887 – 1947 : životopisný profil. 4. vyd. Bratislava : LÚČ; Ústav dejín kresťanstva, 2014. 699 s. ISBN 978-80-7114-958-3
[15] Porov. Jn 8,32.
[16] Deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu NOSTRA AETATE o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám. Prel. Stanislav Polčin. Rím : Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, 1970, s. 301-306. Pozri aj http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhyvatikansky-koncil/c/nostra-aetate. 9.7.2015.