Jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej historiografie a publicistiky profesor Milan Ďurica nás navždy opustil 25. januára 2024 v požehnanom veku 98 rokov. Zanechal však trvalé dielo, z ktorého budeme môcť čerpať nielen my, ale aj príslušníci nasledujúcich generácií.
Katolícky kňaz prof. dr. Milan Stanislav Ďurica SDB, slovenský historik, publicista a slovenský rodoľub sa narodil 13. augusta 1925 v Krivanoch v okrese Sabinov. Ľudovú školu vychodil v rodisku a roku 1937 ho prijali na Československé štátne reálne gymnázium v Prešove, kde úspešne absolvoval prvé dva roky. Pokračovať mal v štúdiách na Piaristickom gymnáziu v Krakove, kde plánoval nastúpiť 3. septembra 1939. Ale 1. septembra začala druhá svetová vojna a tak zo štúdia v Krakove nič nebolo . Keďže nebol včas zapísaný do tretej triedy gymnázia v Prešove, nemohli ho prijať. Pomohol mu brat jeho starého otca Jozef Ďurica SDB (1880 – 1964), ktorý pôsobil v Maďarsku. Obrátil na slovenského saleziánskeho inšpektora Jozefa Bokora SDB, ktorý mu oznámil, že ak chlapec vyhovuje ich podmienkam, radi ho prijmú do saleziánskeho gymnázia v Šaštíne. A tak od 1. septembra 1940 Milan ako žiak 3. triedy tamojšieho gymnázia pokračoval v stredoškolských štúdiách.
Učitelia sa čoskoro mohli presvedčiť, že prejavuje nadpriemerné schopnosti. Po úspešnom absolvovaní tretej triedy gymnázia ho už poverovali aj mimoškolskými úlohami a v nasledujúcom roku mu dovolili, aby za spolupráce ďalších dvoch kolegov – Bernarda Bokora a Františka Haška – založil a redigoval študentský časopis Zvony. Výchovný systém saleziánskych učiteľov, ktorí väčšinou boli kňazi, vzbudil aj v Milanovi túžbu kráčať v ich šľapajách, Tak sa osemnásťročný rozhodol požiadať o prijatie do Saleziánskej spoločnosti. V auguste 1943 nastúpil do jej noviciátu v Hronskom Svätom Beňadiku a o rok neskôr tam zložil prvé rehoľné sľuby. V nasledujúcom školskom roku 1944/1945 už pokračoval v gymnaziálnych štúdiách v Trnave, ktoré dokončil na jar 1947 úspešnou maturitou na tamojšom štátnom gymnáziu.
U saleziánov bolo zvykom, že po maturite vybrali jedného alebo dvoch nadaných študentov a nádejných kňazov, ktorých vysielali na univerzitné štúdiá do Talianska, väčšinou do Turína, materského mesta Saleziánskej spoločnosti. Voľba padla na maturanta Milana Ďuricu.
A tak už v júni 1947, si podal žiadosť o cestovný pas, ktorý vydávalo Povereníctvo vnútra v Bratislave, ale bolo treba dlhšiu dobu čakať a aj intervenovať. Až v októbri sa Ďurica cez Prahu a Zürich dostal do Turína.
V treťom roku štúdií, začiatkom júna 1950, dnes už Boží služobník Titus Zeman, doviedol do Turína prvú skupinu saleziánskych študentov, ktorí riskovali aj útek cez nebezpečné hranice, len aby mohli pokračovať v štúdiu teológie a stať sa kňazmi. Hlavní saleziánski h predstavení ich všetkých určili do veľkého inštitútu „Conti Rebaudengo“, kde bolo aj sídlo Filozofickej fakulty. V osobitnom kurze filozofie sa im venoval práve Milan Ďurica. Niektorí z nich boli jeho bývalí spolužiaci z Trnavy. Ešte roku 1950 dosiahol licenciát z filozofie; v záverečnej práci sa venoval morálnym hľadiskám lásky k vlasti (Eticità dell’amore patrio).
V roku 1951 pokračoval v štúdiách v Belgicku, kde popri štúdiu a práci na doktorskej dizertácii na Katolíckej univerzite v Louvaine sám prednášal ontológiu vo filozofickom ústave „Fernand Orban de Xivry“ v Grand-Halleux. V roku 1952 obhájil tézu s názvom Saggio di analisi psicologica dell’amore patrio (Štúdia psychologickej analýzy lásky k vlasti) a dosiahol doktorát z filozofie. V jeseni 1952 pokračuje v štúdiách na Teologickej fakulte Saleziánskej univerzity v Turíne. Osobitne sa venoval štúdiu známeho Turínskeho plátna – aj vo svojej doktorskej dizertácii z teológie – Dr. Rudolf W. Hynek e i suoi studi sulla Sindone (Dr. Rudolf W. Hynek a jeho výskum Turínskeho plátna), 1956.
Za kňaza ho v Turíne vysvätil miestny arcibiskup, kardinál Maurilio Fossati 1. júla 1956. Prvú svätú omšu slávil v Bazilike Panny Márie Pomocnice kresťanov, ktorú postavil don Bosco. Rodinu a Saleziánsku spoločnosť zastupoval iba spolubrat a priateľ Jozef Heriban SDB, rodák zo Šelpíc.
Po vysviacke mal pokračovať v štúdiách politických vied vo Viedni, kam aj vycestoval, no hneď v jeseni bol povolaný naspäť do Talianska, aby prednášal morálku v Teologickom inštitúte saleziánov v Monteortone/Abano Terme neďaleko Padovy.
Popri tomto apoštoláte a práci sa stal aj riadnym poslucháčom Univerzity v Padove, ktorá bola založená v roku 1222. Doktorát z politických vied „summa cum laude“ dosiahol v roku 1961. Táto, už tretia doktorská téza mala názov La Slovacchia e le sue relazioni con il Terzo Reich. Dagli accordi di Monaco all’inizio della seconda guerra mondiale (secondo i documenti diplomatici tedeschi editi ed inediti – Slovensko a jeho vzťahy s Treťou ríšou od Mníchovskej dohody do vypuknutia druhej svetovej vojny (podľa uverejnených aj nepublikovaných nemeckých diplomatických dokumentov). Táto Ďuricova práca v menšej úprave vyšla neskôr aj knižne pod názvom La Slovacchia e le sue relazioni politiche con la Germania 1938 – 1945 (Padova, Marsilio editore, 1964). Bola to prvá vedecká práca na základe vtedy nedávno sprístupnených nemeckých dokumentov, takže vyvolala vyše tridsať odborných recenzií nielen v Taliansku, ale aj v iných štátoch sveta. Okrem dvoch komunistických časopisov všetky recenzie boli vysoko pozitívne. Bola to aj prvá kniha v taliančine, ktorá sa týkala dejín Slovenska.
Toto Milanovi Ďuricovi naplno otvorilo cestu k akademickej kariére na Univerzite v Padove. Vďaka svojim čoraz početnejším publikáciám a prednáškam na zahraničných univerzitách nielen v taliančine, ale aj v iných jazykoch sa stal asistentom, docentom a riadnym profesorom Padovskej univerzity.
Vďaka prof. Milanovi S. Ďuricovi univerzita mohla zaviesť nový vyučovací predmet „Dejiny a ústavné dejiny východnej Európy“. Pod pojmom „východná Európa“ sa vtedy rozumeli všetky satelitné štáty ZSSR. To mu umožnilo uviesť do programu katedry aj primeranú časť dejín Slovenska a Slovákov. Určité obdobie prednášal aj slovenský jazyk. Zaslúžil sa tiež o vznik ročenky Inštitútu slovenskej filológie pri Univerzite v Padove Il Mondo Slavo. V roku 1969 založil a viedol vedeckú sériu Collana di studi sull’Europa Orientale dell’Università di Padova (vyšlo spolu 34 zväzkov). Spolupracoval aj na viacerých talianskych, nemeckých a latinských encyklopedických dielach. Univerzita v Padove sa vďaka prof. Ďuricovi po roku 1968 stala útočiskom mladých slovenských emigrantov, ktorí tam mohli študovať. Na Fakulte politických vied Univerzity v Padove prof. Milan Ďurica pôsobil vyše 40 rokov, až do odchodu do dôchodku roku 1997.
Profesor Ďurica bol aj spoluautorom viacerých encyklopédií; spolupracoval na šiestich talianskych, nemeckých a latinských encyklopedických dielach. Je autorom tisícov článkov i desiatok kníh v rozličných jazykoch: v slovenčine, taliančine, nemčine, angličtine, španielčine a holandčine. Bibliografia jeho prác predstavuje vyše dvetisíc záznamov. Bol členom viacerých medzinárodných vedeckých asociácií a titulom čestného akademika ho poctila rímska Accademia Teatina per le Scienze.
Počas svojho života v emigrácii bol prof. Ďurica veľmi známy aj v slovenskej diaspóre. Písal do skoro všetkých slovenských periodík, ktoré vychádzali v zahraničí. V roku 1962 sa stal členom predsedníctva, neskôr predsedom Slovenského ústavu v Ríme. Aktívne sa zúčastnil aj na prípravách a priebehu Druhého vatikánskeho koncilu ako poradca Komisie pre disciplínu kléru a kresťanského ľudu.
Po roku 1989 prof. Milan Ďurica založil v Bratislave Ústav dejín kresťanstva a prednášal cirkevné dejiny na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského. V roku 1990 bol Predsedníctvom Slovenskej národnej rady vymenovaný za zahraničného experta Komisie historikov na vypracovanie odborných štúdií k dejinám Slovenska 20. storočia. V roku 1991 ho minister kultúry vymenoval za prvého riaditeľa Slovenského historického ústavu v Ríme.
V roku 1993 dostal Štátnu ceny ministra kultúry Slovenskej republiky a v roku 1995 mu prezident Talianskej republiky Oscar Luigi Scalfaro udelil najvyššie talianske štátne vyznamenanie Grande Ufficiale delľ Ordine Al Merito della Repubblica Italiana – (Veľký dôstojník – Rad za zásluhy) za jeho vedeckú a pedagogickú činnosť.
Profesor Ďurica bol členom Akademického senátu Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského i členom Vedeckého kolégia Historického ústavu Katolíckej univerzity v Ružomberku. Významným spôsobom prispel k vybudovaniu Univerzitnej knižnice Katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorá má vo svojich fondoch prakticky celú jeho osobnú knižnicu počítajúcu vyše 30 000 kníh.
Historické práce prof. Ďuricu tvoria jadro jeho diela. Medzi najznámejšie patria určite Dejiny Slovenska a Slovákov (šesť vydaní v slovenčine a jedno v nemčine). Jozef Tiso. Slovenský kňaz a štátnik (štyri vydania v slovenčine, jedno v taliančine) a Milan Rastislav Štefánik vo svetle talianskych dokumentov (v slovenčine i v taliančine).
Keď v roku 1995 vyšiel v Košiciach jeho stručný, 280-stranový prehľad Dejiny Slovenska a Slovákov, túto knihu slovenská verejnosť hneď rozchytala a Ministerstvo školstva požiadalo prof. Ďuricu o súhlas, aby túto publikáciu mohlo vydať ako školskú príručku. V roku 1996 táto kniha aj vyšla v 2. doplnenom vydaní v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve. To však vyvolalo absurdnú reakciu zo strany Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a niektorých publicistov. Dielo jedného autora rozpitvávali snáď dve desiatky vedeckých pracovníkov ústavu a snažili sa v ňom nájsť chyby. Vo svojom kritickom elaboráte sa však sami dopustili mnohých chýb a omylov.
Profesor Ďurica reagoval fundovanou odpoveďou v publikácii Priblížiť sa k pravde, ktorá sa tiež veľmi rýchle rozšírila. Keďže polemické útoky na knihu a na autora neprestávali, v roku 2012 vyšla jeho obsažnejšia publikácia s názvom Priblížiť sa k pravde – Ideologické tézy a historické fakty (250 strán) a tiež aj ďalšie vydanie Dejín Slovenska a Slovákov v časovej následnosti dvoch tisícročí, ktoré dosiahlo 1040 strán. Toto dielo (v roku 2021 vyšlo vo vydavateľstve Lúč jeho šieste vydanie) do dnešného dňa dosiahlo náklad okolo 90-tisíc kusov. Podobný úspech na Slovensku ešte nikdy nezaznamenala žiadna historická kniha. Diela profesora Ďuricu pomohli otvoriť oči tisíckam čitateľov, doposiaľ oslepené marxistickou a v súčasnosti aj novoliberálnou propagandou. Podávajú ideológiou neskreslený a nenávisťou nedeformovaný pohľad na osobnosti a udalosti slovenských dejín. A zato patrí profesorovi Ďuricovi trvalá vďaka. Honeste et carissime! Requiescat in pace! Ivan Mrva